Náš osudný príbeh

Písal sa 2. apríl 2018, deň nášho zoznámenia. Bol Veľkonočný pondelok a my sme sa s manželkou, vtedy ešte dvaja neznámi, rozhodli hrať rovnakú hru na mobile. Bola to hra vo virtuálnej realite, kde si človek vytvoril postavičku a mohol chatovať s ľuďmi z celého sveta. Mohlo byť okolo piatej hodiny popoludní, keď sme na seba narazili. Napísal som jej správu, a hoci sa už rozhodla hru opustiť, nakoniec sa rozhodla odpísať.

Už pri našom prvom písaní sme si veľmi rozumeli, akoby sme sa poznali celý život. Mali sme pocit, že na druhej strane je niekto, kto nás dôkladne pozná a len si z nás robí srandu. Naša konverzácia začala o piatej popoludní a skončila až o tretej nadránom. Nemohli sme sa dočkať rána, aby sme si mohli znova písať.

Keďže hra často vypadávala, rozhodli sme sa vymeniť si sociálne siete. Tam sme si písali každý deň, až do mája, keď som prestal odpisovať, pretože som sa bál vzťahu na diaľku. Ona sa celé leto trápila, lebo ma nemohla dostať z hlavy. V júli ma opäť kontaktovala. Napísala mi, že na mňa stále myslí, že ma potrebuje vo svojom živote a že ma má rada. (Len na upresnenie – celé mesiace sme si písali ako kamaráti, aj preto, že sme mali vekový rozdiel: ja som mal takmer 16 a ona čerstvých 20 rokov.)

V auguste mi napísala, že by sa so mnou chcela stretnúť, a ja som súhlasil. Dňa 31. augusta 2018 prekonala svoj strach z cestovania osamote a prišla zo západu na východ, štyri a pol hodiny vlakom, aby sme sa mohli spoznať aj osobne. Keď sme sa stretli, obaja sme boli hanbliví, ale len čo sme vyšli z vlakovej stanice, začal som rozprávať. Rozprávali sme sa dlhé hodiny a prešli sme viac ako 20 kilometrov okolo mesta, až kým neprišiel čas jej odchodu.

Keď nastúpila do vlaku, prišlo jej zle, akoby druhá polovička jej duše zostala na stanici. Celu cestu domov bola smutná, nevnímala okolie a len pozerala z okna. Ja som pociťoval to isté – akoby polka mojej duše odišla s ňou. Nasledujúce dni sme si písali už ako partneri, a 2. septembra 2018 sa ma opýtala, ako to medzi nami je. Obaja sme si priznali, že k sebe prechovávame city, a začali sme spolu chodiť.

Len sedem dní od našeho začiatku si manželka urobila srandu a napísala mi: „Vezmeš si ma?“ Ja som odpovedal: „Ja teba hej, a ty mňa?“ Odpísala áno, a tak sme už v prvých mesiacoch vzťahu spontánne rozprávali o tom, že by sme chceli byť spolu celý život. Rozoberali sme, kedy by bolo vhodné sa zasnúbiť. Nakoniec som ju požiadal o ruku po dvoch rokoch randenia, presne 22. augusta 2020. Osud chcel, že tento dátum obsahoval dvojku – číslo, ktoré nás sprevádza celým spoločným životom.

Naše rodiny nám nechceli veriť. Súrodenci z oboch strán sa nás snažili rozdeliť a rozhádať, ale neuspeli, pretože naša láska bola silnejšia ako neprajnosť iných. Najťažšie na našich začiatkoch bolo to, že sme mali vzťah na diaľku, čo bolo veľmi náročné. Čakali sme, kým ukončím strednú školu. Situáciu navyše sťažila pandémia, keď sme nemohli cestovať. Ja som si napriek tomu niekoľko ráz našiel spôsob, ako za ňou prísť, aby sme mohli byť spolu.

Po dvoch rokoch od zasnúbenia sme začali plánovať svadbu. V máji sme si našli podnájom na západe. Akonáhle som dokončil školu, presťahoval som sa za ňou. O dva mesiace neskôr, 2. júla 2022, sme mali svadbu. Splnili sme si sen a kúpili sme si mačičky mainské mývalie, o ktorých mi manželka roky rozprávala.

Po dvoch rokoch od svadby sme sa dostali k ezoterike. Ja som sa od detstva zaujímal o astrálne cestovanie a spiritualitu, zatiaľ čo manželku to tiahlo ku kryštálom a práci s kyvadlom. Kyvadlo nám raz povedalo, že sme boli spolu aj v minulých životoch. Napriek vzdialenosti a vekovému rozdielu sme si k sebe našli cestu, pretože sme spriaznené duše, ktoré si vždy nájdu spôsob, ako byť spolu. Tak začala naša duchovná cesta.